Vcera sa mi uspesne podarilo odoslat webmastrovi Honzovi 14-te pokracovanie serialu Indianska nostalgia s fotografiami a dnes aj 15-ty prispevok, opraveny a upraveny mojou neterou Vierkou. V nich pisem o lete 1967 a natacani filmu Zlato v Black Hills. Uvadzam uz aj niekolko fotografii z letnych festivalov, na ktorych tento film mal premieru v roku 1968.

Je na case sa znovu vratit za pocitac, pokracovat v prihodach aj napriek skutocnosti, ze by som mal sediet pred televiziou. V Salt Lake City uz treti den prebiehaju zapolenia atletov na Zimnych Olympijskych Hrach. Patrilo by sa ich sledovat, ked uz nie z ineho dovodu, urcite z profesionalneho. Cely zivot som bol telocvikarom, dokonca so specializaciou klasickych zimnych disciplin. Pocas studia v Prahe na Fakulte telesnej vychovy Karlovej Univerzity som si privyrabal na svoje zivobytie s niekolkymi "extracurricular" aktivitami, mimo fakulty. To pokracovalo neskorsie, ked som uz zacal pracovat v Kosiciach na Lekarskej fakulte. Mal som to privilegium robit na filme Janosik a neskorsie v spolupraci s DEFA studiom, na niekolkych indiankach. Nic extraordinarneho, len mensie ulohy, ktore som bral viacmenej ako "great summer job". Herecke zaciatky, ktore mali potencial prerast k niecomu vacsiemu v buducnosti. Zial nedoslo k tomu. Historicke udalosti leta 1968 pozmenili chod nie len mojho zivota, ale stotisicov inych ludi.

Pred par dnami (v den otvaracieho ceremonialu na OH) som obdrzal od webmastra Honzu oznamenie, ze prave vyslo 63 cislo Priloznika a v nom moj 12 prispevok. Ked som si ho otvoril a precital co ponuka citatelom, veta predstavujuca moj prispevok vyvolala u mna trochu rozpacity usmev. Webmaster Honzo uviedol moj prispevok vetou: "V tomto císle pokracujeme jedenáctou cástí seriálu INDIÁNSKA NOSTALGIA slovenského filmového herce Milana Jablonského, tentokrát z kavkazských hor, kde se natácely indiánky DEFY". OK, ok, ako som uz vyssie a aj predtym uviedol, ja som sa nikdy nevydaval za "filmoveho herca", aj ked je pravdou, ze som vytvoril v nejakych siedmich filmoch mensie ulohy. Pre mna to vzdy bol "great summer job", nikdy neopustajuc moj "full time job", ako odborny asistent profesor na Katedre telesnej vychovy Lekarskej fakulty.

Dovolte sa mi este na nejaky cas vratit k pokracovaniu Indianskej nostalgie. Zvlast teraz po vzhliadnuti otvaracieho ceremonialu Zimnych OH v Salt Lake City, ktory nam vsetkym zivo pripomenul zivot a nie najlepsi osud povodnych obyvatelov Ameriky - Indianov. Velmi citlivo v tancoch a speve poukazal na nedavnu minulost ich zivota, ako aj na prenikanie bielych pionierov zapadu hlboko do uzemia Indianov, ich radovanky, ich utrpenie a boj o prezitie. Presne to, co stvarnuju oba spominane filmy Zlato v Black Hills a Bieli Vlci. Nevedel som sa zdrzat a kde tu som vyronil aj slzu premozeny sentimentom nedavnej pestrej historie "divokeho zapadu". Vkusne reprezentovanou spomienkou tohoto obdobia na ladovej ploche otvaracieho ceremonialu OH 2002 v Salt Lake City.

Film ZLATO V BLACK HILLS sme natacali v lete 1967, pred 35 rokmi v krasnom prostredi Kaukazkych hor. V poslednych dvoch prispevkoch, ako si citatel vsimol, v Gruzinsku ma postihli dve dost vazne zdravotne neprijemnosti. Ta druha neprijemnost si vynutila niekolko dni hospitalizacie. To uz zacinal september. Mne ostavali len nejake dva pracovne filmovacie dni, ktore som poziadal co najskor ukoncit. Bolo mi vyhovene a v druhom septembrovom tyzdni som bol na ceste domov. V Moskve ma mal na letisti ocakavat reprezentant filmoveho studia, myslim "Lenin Filmu", alebo nieco podobneho. Kto si to dnes pamata? Ked som vecer priletel do Moskvy, prirodzene nikto ma necakal! Nejaku hodinu, alebo dve, som postaval v hale letista. Ked ma nik nehladal, zacal som hladat ja! Zasiel som na nejake oddelenie na letisti, ktore mi bolo doporucene jednym zriadencom. Tam sa ujal mojho pripadu vzhladne vyzerajuci, velmi dobre obleceny muz asi v mojom veku. To sa uz blizilo k polnoci. Po mnohych telefonatoch mi ohlasil, ze uz pre mna idu! Nejaka "dolezita" postava filmoveho studia, dokonca s autobusom. Aj tak sa stalo! Na ceste z letista na ktorom som pristal, a na letiste odkial som mal odlietat do Prahy, sme sa zastavili a v noci okolo tretej, z postele zburcovali chlapaka, ktory ma mal cakat, postarat sa o moj noclah a dorucit ma s letenkou na letiste. Ked mu ten "dolezity" chlapak zo studia cistil zaludok a ho poriadne "pucoval", ten si z toho vela nerobil, len pokrcil ramenami a nieco zamrmlal v smysle "preco robit z toho taky problem?" "Rano by bol pre mna prisiel".

Nejdem sa rozpisovat o problemoch dostat ma na lietadlo do Prahy. Ten "idiot" ktory sa mal o mna postarat, nevyzdvihol ani letenky z patricnej kancelarie v meste. Ist pre ne a nazad, to som mohol zrovna ostat cakat na buduci let, za dva alebo tri dni. Cestovnu kancelariu otvarali az o deviatej rano a kupit letenku na letisti sa v tom case nedalo. Ako to nakoniec urobili neviem, do lietadla som sa dostal. Hned po odlete sa u mna zacali prejavovat tie iste priznaky, ktore ma v Tbilisi dostali do nemocnice. Zaludocne krce. Nastastie v prirucnej taske som mal jednu, alebo dve flasky gruzinskeho konaku. Nemusel som sa spoliehat nato, co dostanem v lietadle. Jednu som otvoril a z nej si poriadne potiahol. Pomohlo, krce sa utisili, ale len na nejakych 15 - 20 minut a potom sa prejavili znovu. Poziadal som letusku, ci si mozem sednut blizko WC, co mi umoznila a tak medzi popotahovanim z flasky konaku, som pravidelne navstevoval WC. Pouceny ako si vyplachovat zaludok z nemocnice v Tbilisi, popijal som teplu vodu a pokusal sa ju vzdy vyvracat. V Prahe po pristani ma chceli vziat do nemocnice, odmietol som a v kaviarni, cakajuc na pripoj do Blavy a Kosic som pokracoval v popijani. Zmenil som len napoj z gruzinaku na "Staru Myslivecku". V Bratislave na letisti sa "barman" velmi podivoval, ked som si objednal par litrov teplej vody. Ale po vysvetleni, priniesol mi krcah a ja som zas odpochodoval do sanitnych zariadeni, pokracujuc v "liecebnom" procese. Po prilete do Kosic a prichode vecer domov, problem neprestaval, ba skor by som povedal sa vystupnoval, lebo som uz vracal s vodou aj krv. Bol som totalne vysileny a zacal som citit, ze to asi somnou dobre nedopadne. Ze "zubata" uz na mna caka! Ked teda tak musi byt, tak nech aspon o tom neviem! Dorazil som nacatu dalsiu flasku konaku a upadol som do opileckeho deliria! Na druhy den rano, o ktorom som uz pochyboval ze sa ho dozijem, som vstal, otriasol som sa a citil som sa vyborne, v perfektnej pohode. Zdravy ako ryba v cistom horskom potoku. Otvoril som okno a vystrcil z neho hlavu. Vonku bol krasny slnecny den a na ceste pod barakom, kde som mal moj byt, roztrusene, kde tu pobiehali vycerpani pretekari, ucastnici tradicneho Kosickeho maratonu 1967. Zivot je krasny! Zit je urcite lepsie, ako nezit.

V pondelok rano som bol vo svojej robote na Katedre telesnej vychovy Lekarskej fakulty. Zimny semester sa len zacinal. Prebral som od kolegov moj rozvrh a vsetky moje skupiny. Znovu som zacal na najblizsie dva semestre ucitelovat. Na pobyt v Gruzinsku, na natacanie filmu a neprijemne zdravotne prihody ostala iba spomienka. V lete na buduci rok 1968 som bol nazad v Nemecku. Zucastnujuc sa letnych filmovych festivalov v delegacii s filmom ZLATO V BLACK HILLS a pokracovani natacania uz stvrtej indianky pod nazvom BIELI VLCI. Uf, uf!

Milan Jablonsky