Film: SYNOVIA VELKEJ MEDVEDICE, bol natoceny podla romanu so skoro rovnakym nazvom. Myslim, ze nazov knihy bol obohateny o jedno slovo " matka", teda v anglictine s nazvom: "Sons of Great Mother Bear". Kniha bola spracovana podla historickych pramenov a udalosti odohravajucich sa v davnejsej minulosti, pocas "invazie bielych tavari" hlbsie na zapad severoamerickeho kontinentu a v case "zlatej horucky". Spisovatelka nemeckeho povodu, zijuca cast svojho zivota v Canade s menom Liselotte Welskopf-Henrich sa v tomto romane pokusila zachytit tazky udel indianskych kmenov. Neustale konflikty s bielymi usadlikmi, ich nasilne umiestnovanie a premiestnovanie v roznych rezervaciach, prenasledovanie a sustavne vykynozovanie. Pribeh zachytava nadludske usilie mladeho odvazneho nacelnika Tokei-itho, uchranit clenov jeho kmena "Dlhych nozov" (Dakota), od pohromy zlatom posadnutych votrelcov do teritorii jeho predkov. Nasilne presidlovanie kmena do neprijaznivej a neobyvatelnej rezervacie viedlo mladeho nacelnika k rozhodnutiu prestahovat sa do priatelskejsieho a pohostinejsieho prostredia Canady.

Ked si dobre spominam, Karol May umrel v roku 1912 vo svojej vile "Old Shatterhand" nedaleko Drazdian v Nemecku. Pocas natacania filmu Synovia Velkej Medvedice v exterieroch blizko Drazdan, mal som vo volnom case prilezitost navstivit nie len spominanu vilu, kde zil a pisal svoje knihy Karol May, ale tiez blizke indianske muzeum. Myslim ze nieslo meno: "MEDVEDIE SADLO" Uplynutim 50 rokov od jeho smrti, vsetky autorske prava jeho publikacii stratili platnost. To dalo podnet v zaciatku 60 rokov zapadonemeckej filmovej spolocnosti zacat natacat seriou filmov z jeho najpopularnejsich knih. Uz v tom roku 50 vyrocia, prisiel do kin film: "Poklad na Striebornom jazere". V nasledujucom roku prisli dva dalsie filmy: Winnetou I a hned po nom film: Old Shatterhand. Po nesmiernom uspechu prvych filmov, nasledovala cela rada dalsich, ako Winnetou II; III; Medzi supmi; Old Surehand a ine. Filmy v roznych krajinach boli uvadzane pod roznymi nazvami. Najslavnejsiu postavu z Mayovych knih, legendarneho cerveneho dzentlmena, nacelnika Apacov Winnetoua, stvarnoval francuzky herec Pierre Brice a postavu Old Shatterhanda uz davnejsie nebohy, volakedy popularny americky herec Lex Barker. Nso ci (Nsco-tschi) "Krasny Den" francuzka herecka Marie Versini.

Ja som videl v tom case vsetky filmove Mayovky premietane v Ceskoslovensku. V mojich mladsich rokoch som precital z otcovej kompletnej zbierky vsetkych vydani, kazdu jednu knihu od Karola Maya (v cestine), nie raz ale mnoho krat. Nie len indianky, ale vsetky menej zname pribehy z Perzie, Arabie, Afriky, Ciny a mnohe ine. (Moj otec bol fanuskom Maya, zberatelom Mayovych knih, dokonca ked som bol este velmi maly, poslovencil jeho jednu knihu, ktora vysla pod nazvom: "Medvedobicov syn" z ceskeho prekladu "Syn lovce medvedu") Uz vtedy som si vytvoril presnu predstavu, ako tito dvaja hrdinovia by mali vyzerat. Predstava bola formovana nie len z autorovych senzacnych charakteristik svojich hrdinov, ale aj s fenomenalnych, nezabudnutelnych ilustracii Zdenka Buriana. Z filmovych predstavitelov hrdinov mojej mladosti, bol som trochu sklamany. Urcite som si nepredstavoval Winnetoua, ako krehkeho, utleho, stihleho a naviac modrookeho Apaca. Skor ako odvazneho a fyzicky urasteneho, silneho nacelnika. Postavou a vzhladom by sa bol k tej mojej predstave skor priblizoval Gojko Mitic, ako on vyzeral v Synoch Velkej medvedice. Aj ked Lex Barker bol impozantnou osobnostou na platne, bol uplne iny od literarneho Old Shatterhanda, ktory z popisu v knihach bol radsej strednej velkosti, mezomorfny typ, cierne vlasy, tmavsej komplexnosti. Vsetci vieme ako vyzeral Lex Barker. Objavil som vo svojej kniznici uz davnejsie pozabudnutu knihu vo francuzkom jazyku s nazvom: "Tresor Legendaire Des Indiens D'Amerique" (autor Grund ). V nej som nesmierne bohatstvo Burianovych ilustracii, ako on stvarnoval indianov v Mayovych, Cooperovych romanoch aj inych autorov. Pohlad na Burianom ztvarnenych legendarnych hrdinov, prebudil nostalgiu mladych rokov zijuc v indianskej, trampskej fantazii. Jeho vidina bola blizko mojej. Tak ako ich on videl, podobne som ich videl aj ja.

Ako som uz spomenul, Gojko Mitic (nar. 13 Juna 1940 Leskovac, Juhoslavia) v prvych dvoch, alebo troch Winnetuovkach ucinkoval v roznych mensich ulohach. Ako "Apac" vo filme Old Shatterhand; ako "White Bird" vo Winnetou II; "Wokadeh" vo filme:"Unter Geiern" (Medzi supmi) a ako "Jicarilla", vo filme Winnetou III. To bol myslim tiez jeho posledny film z kategorie "Westerns from the West Germany". Az po filme vychodonemeckej produkcie Synovia Velkej Medvedice zacala stupat Gojkova slava a nasledovali tri desatrocia uspesnej filmovej kariery, nie len ako herca, ale aj scenaristu! Neuveritelny uspech vo Vychodnom Nemecku a v dalsich "komunistickych" krajinach, obsadenim Gojka do hlavnej ulohy, vytvorilo plodnu podu jeho dalsich uspechov. Bol to jeho "stastny den" ked mu dal tuto sancu reziser Jozef Mach, ktory ho uviedol do dlhorocnej kariery, trvajuca az do dnesnych dni. Osobne som sam bol svedkom tohoto fenomenalneho uspechu filmu ale i popularity hlavneho predstavitela Gojka Mitica v roli Tokei-itho. Spolu sme casto cestovali z mesta do mesta pocas letnych filmovych festivalov a zucastnovali sa s dalsimi na premierach tohoto filmoveho vychodonemeckeho uspechu. To co pre Zapadne Nemecko predstavoval Pierre Brice, to pre Vychodne Nemecko sa stal Gojko Mitic.

S uvedenim tohoto filmu zacala produkcia serie indianskych filmov "Westerns from The East Germany". Vychodny Nemci nemali moznost v tom case vidiet Winnetouvky. Seria filmov, ktora nasledovala, rok co rok, lamala vsetky rekordy navstevnosti vo Vychodnom Nemecku. Z jedneho dna na druhy, Gojko Mitic sa stal filmovou hviezdou cislo jedna vo Vychodnom Nemecku a zotrval v tej pozicie dlhe roky. Vsetci ktori sme ucinkovali aj v mensich a druhoradych ulohach, popularita a slava tohoto filmu, sa otrela tak trochu aj o nas. Iste si citatel spomenie na tie vrieskajuce a do vytrzenia sa dostavajuce davy mladych dievcat, ked napr. do USA zavitala skupina Beetls. Zvest o uspechu toho filmu a atraktivnosti jeho hrdinu sa rychle rozsirila vo Vychodnom Nemecku. Bol som sucastou delegacie, ked nas napr. na severe Nemecka v jednom z miest vital podobny dav vrieskajucich mladych dievcat a chlapcov. Tri plne hodiny sme davali autogramy a podpisovali fotografie.

V case neustalych politickych konfrontacii vychodu so zapadom, obe strany Nemecka sa bez problemu zhodli v jednej oblasti, ked vo svojich filmoch zobrazovali Indianov, nie len ako krvolacnych nekulturnych a hrubich divochov, ale v mnohych pripadoch, ako uslachtilych, zasadovych, nebojacnych bojovnikov, chraniacich seba, svoje teritoria, svoje rodiny a svoju cest. Karol May by si zasluzil Nobelovu cenu "in memoriam". Ked nie zrovna za literaturu, tak urcite za "mier" za rasove zblizenie dvoch odlisnych kultur, bielych tvari s cervenokozcami.. To, co on urobil pre dobru povest Indianov v celej Europe sa urcite nepodarilo ani jednemu spisovatelovi. Ved este dnes, po tolkych dlhych rokoch, svojimi pribehmi rasoveho zblizenia, ucty k uslachtilym aj ked niekedy drsnym charakterom v boji dobra zo zlom, jeho knihy a filmy uchvacuju srdcia milionov. Patri sa dat kredit aj Vychodnemu Nemecku, teda tvorcom ich indianskych filmov, lebo tie pokryvaju ine spisovatelske mena a teda aj ine charaktery hrdinov o nic nie menej uslachtilych, silnych, nebojacnych, cestnych, ako nam ich napr. predstavuje spisovatel James Fenimore Cooper (1789-1851), ci uz vo svojom najslavnejsom diele "Posledny Mohikan", alebo z knihy: " The Leatherstoking Tales" pribeh: CHINGACHGOOK THE GREAT SNAKE.

O natacani tohoto filmu a prihod zo zakulisia, hadam v buducom prispevku. HOWGH!

Milan Jablonsky